Prvé výročie môjho blogu

Ahojte! Hádajte, čo som si nestihla ani všimnúť. Že môj blog oslávil pred deviatimi dňami svoj prvý rok! Vôbec nechápem, ako som si to mohla nevšimnúť, no nejakým zvláštnym spôsobom sa to stalo. A teraz sedím pri tom istom notebooku a rozmýšľam nad tým, ako ten čas rýchlo letí. 

Doteraz si pamätám, akým spôsobom som písala svoju prvú recenziu na Máriu Antoinettu. V kuchyni som varila cestoviny a popritom som písala do veľké zošita svoje prvé slová a názory o tejto knihe. A vôbec som netušila, že mi blogovanie vydrží tak dlho. 

Ako sa to všetko začalo?

Už od malička som milovala knihy a piatky boli pre mňa posvätným dňom. Prečo? Lebo môj ocino mi vždy v piatok priniesol náruč plnú kníh z mestskej knižnice, do ktorej som kvôli vzdialenosti nemohla chodiť. Doteraz si spomínam, ako som vždy s nadšením čakala na to, kým zaparkuje pred naším domom a ja vybehnem po svoje knižky. Bol to taký nás týždenný rituál, keďže ocino chodieval do knižnice "len" jedenkrát za týždeň. Takže z Lucky sa stávala veľká čitateľka a keď dostala svoj prvý telefón a našla na YouTube ľudí, ktorí milujú knihy a dokážu o nich rozprávať asi s takým nadšením ako ona sama, hneď vedela, že toto je pre ňu. 

Lenže videí som sa naozaj obávala a bola som naozaj malá, mala som asi desať alebo dvanásť rokov. A tak som prestala o niečom takomto snívať a len som z nadšením sledovala každé video o knihách. No a potom som začala písať. Príbehy, moje "budúce" knihy, ktoré rozhodne nebudú žiadnymi knihami, a postupne som objavila aj svet blogerov, ktorý mi bol ešte sympatickejší. Dokonca som si založila aj svoj prvý blog na webľahko, ktorý sa nazýval S knihou v rukách alebo tak nejako, no ten už dávno zanikol. A presne 11.10.2019 som si povedala, že to skúsim znova formou tohoto blogu. Dokonca si pamätám, že som mala problém nájsť ten správny názov. Chcela som niečo slovenské, no všetky zaujímavé názvy už boli obsadené. Dokonca aj Lucy reads už niekto mal. A prefíkaná ja som to teda spojila dokopy a chvíľu som si zvykala 😂. 

Ja a čísla.

Spomínam si, že zo začiatku mi bolo strašne ľúto, že si moje recenzie číta...ehm, nikto okrem mňa. Bolo to pre mňa naozaj skľučujúce, pretože som mala pocit, že všetka moja námaha stála za nič. Teraz len veselo krútim hlavou nad mojimi vtedajšími pocitmi, pretože vzdať sa tohoto písania by som nedokázala, ani keby som si písala recenzie sama pre seba. No a onedlho som pochopila, že čísla pri blogovaní a celkovo v celom vašom živote sú o ničom. Záleží na tom, koľko mám rokov ja alebo ty? Nie. Záleží na tom, koľko zarábajú moji rodičia? Z hľadiska prežitia pravdepodobne áno, no každý človek dokáže byť šťastný bez bohatstva. Tak potom záleží na tom, koľko ľudí sa pozrie na moju recenziu? Nie, pretože písanie ma robí neuveriteľne šťastnou a celý tento blog je mojím osobným miestečkom na oddych. A keď som sa vykašľala na čísla, ani som si neuvedomila, že naozaj vzrastajú. Pamätám si na deň, keď som si tu našla svoj prvý komentár od úžasnej Mony, ktorá mi častokrát venuváva nejaké milučké slová a vtedy som bola nesmierne šťastná, že si ma niekto všimol. A prirodzene vám všetkým, ktorí ste sa tu zastavili, z celého srdiečka ďakujem. 
A len tak pre zaujímavosť, najviac videní má práve recenzia na knižku Srdce pre Mirku, ktorá si to jednoznačne zaslúži.  

Nejaké predsavzatia do budúcnosti.

Som človek, ktorého väčšina vecí ihneď omrzí. V mojom živote je len pár vecí, ktorým by som sa dokázala venovať viac ako tri mesiace. Takže nedokážem uveriť, že som na tomto miestečku už viac ako rok, a to bez prestávky. To asi nasvedčuje tomu, že som nepoučiteľný knihomol a básnik 😂. A práve preto dúfam, že tu s vami vydržím o niečo dlhšie a že sa nájdu ešte nejakí ľudkovia, ktorí ma tu budú tešiť svojimi odkazmi a podporou. No trúfam si povedať, že sa ma nezbavíte tak ľahko 😉 

Ďakujem 💓.