Názov knihy: Si ty normálna? (Am I normal yet?)Autor: Holly Bourne
Séria: Klub okašlaných báb
Diel: 1.
Počet strán: 414
Vydavateľstvo: Slovart
Rok vydania: 2018
Žáner: YA contemporary
Anotácia: Evie si nehovorí nič iné, len: „Buď už konečne normálna!“ Snaží sa vysadiť antidepresíva a odchádza na strednú. Tu nikto nevie, že jej preskočilo. Chodí z jednej párty na druhú a spoznáva nových ľudí. Na zozname jej už treba odfajknúť len jednu vec – dokonalého frajera. Vzťahy s chalanmi však pomotajú hlavu hocikomu. Eviene nové kamošky Amber a Lottie o tom tiež vedia svoje. Ona sa však so svojimi tajomstvami nedokáže zdôveriť ani priateľkám. Ako sa s nimi chce potom zveriť tomu pravému, ak sa konečne zjaví? Ako jej vôbec môže niekto pomôcť, ak nikto netuší, čo má za sebou?
Začiatok tejto recenzie mal vyzerať úplne inak, no po dlhom váhaní ako začať, som sa rozhodla, že túto recenziu spravím trošku iným spôsobom ako ostatné a uvidím, ako sa mi bude páčiť. Trilógia Klub okašlaných báb rozpráva príbeh troch najlepších priateliek, Evie, Amber a Lottie. Každá jedna kniha sa týka inej a je napísaná z jej pohľadu. Prvý diel, Si ty normálna? patrí Evie.
Evie má šestnásť rokov a snaží sa byť normálnou. Bojuje s OKP (obsedantno-kompulzívnou poruchou) a snaží sa vyliečiť. Chodí k psychologičke, začala vysádzať lieky, dokonca navštevuje akadémiu a našla si skvelé priateľky. Jediným problémom je, že Evie ani zďaleka nie je vyliečená a nedokáže sa zmieriť s tým, že je iná ako jej okolie. Má dve najlepšie priateľky, no bojí sa im vyzradiť pravdu o jej zdravotnom stave. Ešte nikdy nemala frajera a veľmi jej to vadí. Cíti sa zle preto, lebo nepatrí do sveta tak, ako ostatný. No aby doň naozaj patrila, musí pochopiť, že nič normálne neexistuje a je v poriadku, ak ste predsa iný.
Ako som už písala, bolo pre mňa naozaj ťažké napísať túto recenziu, preto som to spravila trošku iným štýlom. Najskôr som mala s čítaním problémy, no niekde približne v strede sa všetko razom zmenilo. Niektoré veci ma bavili, niektoré zase nie. Snažila som sa vám sem zhrnúť každý jeden bod.
Na knihe sa mi páčilo:
- Feminizmus! Považujem sa za feministku, i keď takú menej aktívnu. Všetky tieto feministické témy sa mi naozaj páčili a uvedomila som si pár dôležitých vecí. (Napríklad to, že keď si potrebujem vymeniť vložku, nemusím ju skrývať pred všetkými spolužiakmi.)
"Uvažuj. Robíme to všetky. Kupujeme tie drobné kvetinkové vecičky, aby sme zakryli, že to máme. Pár dní v mesiaci sa to však týka každej ženy a všetky to skrývame. Je to čudné. Niečo, čo robíme všetky, niečo, čo je také prirodzené, niečo, z čoho sme úplne hotové, ak sa to nedostaví...a stále to považujeme za hanbu."
str. 231
- OKP a psychické zdravie. Uvedomila som si, že niečo ako psycho neexistuje a že by sme sa nemali posmievať ľuďom, ktorý trpia nejakou psychickou poruchou. Z rakoviny sa nikto nesmeje. Nepoviete predsa, že máte nádor na mozgu, len aby ste boli vtipní. No ako často sa stretávame s tou známou otázkou: Máš poruchu? Si v poriadku? Správaš sa ako psychopat. Prečo si stále umývaš ruky, potrebuješ psychológa? Ty psychoš...Hlavne vďaka tejto knihe som si to uvedomila a začala som sa správať trochu inak.
- Štýl, ktorý bola kniha napísaná. Ten štýl je naozaj úžasný. Všade máte nejaké nákresy, veľké nadpisy a dokonca aj tabuľky. To ma naozaj bavilo.
- Hlavná hrdinka mi liezla na nervy. Neišlo tam ani tak o to, že by bola strašná. Skôr som sa nestotožňovala s jej názormi a s jej správaním. Na šestnásť rokov sa správala nevyspelo a v niektorých situáciách mi naozaj neskutočne vadila. Snažila som sa nahovárať si, že to je jej chorobou, no proste sa to nedalo. Naozaj mi nesedela a miestami som ju až nedokázala vystáť.
- Ako autorka všetko zľahčuje. Teraz nemám na mysli chorobu, mám skôr na mysli to kamarátstvo. Evie sa s týmito dievčatami rozprávala sotva päť minút a už boli najlepšie priateľky. Prepáčte, ale z vlastnej skúsenosti viem, že život takto nefunguje a kamarátov si nenájdete päť minútovým rozhovorom. Aspoň pre mňa je to nereálne.
- Časti, ktoré mali byť vtipné, ale neboli. Takýchto častí tu bolo neúrekom. Postavy sa rehotali až kým nezačali plakať, no v skutočnosti tá situácii vôbec nebola vtipná. Ani zďaleka.
- To, ako sa hlavná hrdinka naháňa za frajerom. Čo je na tom, ak nemáte frajera? Čo je na tom, ak ste sami? Nie každý musí mať priateľa už v šestnástich. Čím viac vidím v knihách hrdinky, ktoré majú depresie preto, lebo ešte neboli pobozkané, tým viac mi to prekáža a som na to háklivá v každej knihe. V prvej polovici sa Evie skoro roztrhla, len aby nejakého mala, čo ma celkom vytáčalo. Na obhajobu knihy však musím vyhlásiť, že to som ešte netušila o vážnosti jej stavu, takže teraz neviem či to tak malo byť kvôli chorobe alebo... no proste neviem. Každopádne mi to vadilo, takže to tu spomeniem.
Hodnotenie: 3/5
Dúfam, že táto "nová" recenzia nie je príliš...divná? Viem, že je to niečo nové, takže budem rada ak mi na ňu napíšete môj názor. Majte sa krásne:).
){kind=link}
0 Komentáre