Čo mi dala karanténa?

   

Zo života o živote #1 

Ahojte! Veľmi dlho som rozmýšľala nad tým, že začnem na svoj blog pridávať i články, ktoré sa až tak netýkajú kníh. Vôbec netuším, či vás budú zaujímať a či sa tu nájdu ľudia, ktorých moje myšlienky zaujmú. Ja osobne však milujem písať... i o iných veciach ako o knihách, a preto som sa rozhodla, že v tomto článku zhrniem tieto štyri mesiace, ktoré som strávila doma, častokrát odrezaná od svojich blízkych.
   Myslím si, že sa všetci na svete zhodnú v tom, že absolútne nikto nikdy nečakal to, čo sa vo svete dialo a stále deje v týchto dňoch. Pandémia koronavírusu vzala mnohým svojich milovaných, veľa z nás bolo odlúčených od svojej rodiny na veľmi dlhý čas a uzatvorenie a celková zmena našich životov si u viacerých vyžiadala psychické problémy, depresiu a strach. Musím sa priznať, že v posledných mesiacoch som si prehádzala niečim ťažkým a začiatok karantény, celkovo prvé dva týždne boli pre mňa nesmierne náročné. Už predtým som mala určité psychické problémy, o ktorých nechcem veľmi písať a to, že som musela zostať sama so sebou ma ničilo a proste to bolo neskutočne ťažké. Mala som pocit, že karanténa je to najhoršie, čo sa mi mohlo v mojom stave stať a nedokázala som si predstaviť, ako pôjdem takýmto štýlom ďalej. Zajtra však po veľmi dlhej dobe nastupujem znova do školy, život sa rozbieha a uvedomila som si, ako veľmi som sa za tento čas zmenila, vyspela a posunula vo svojom živote ďalej.

Šťastie aj bez iných ľudí

   Veľmi dlhý čas som šťastie hľadala v ľuďoch a nie v sebe. Ešte pred rokom som nikdy tento problém nemala a vedela som si užívať život i po príchode domov, no rok 2019 ma zmenil a zanechal vo mne hlboké stopy, ktoré som nedokázala len tak zmazať. Zabudla som, že moje šťastie sa neodvíja od toho, koľko času trávim s kamarátmi, zabudla som, že môj deň nekončí tým, že po škole osamiem vo svojej izbe. Zabudla som, že byť sám so sebou neznamená to, že som opustená. A že každý z nás raz za čas potrebuje oddych od vonkajšieho sveta. Dnes som sa zobudila unavená a celý deň som strávila sama so sebou, len vo svojej izbe. Pred karanténou by som takýto deň nepovažovala ani za deň, dnes však vidím, že som proste potrebovala oddych a deň som si dokázala spraviť pekným i napriek tomu, že okolo mňa nebola niekoľkočlenná partia ľudí. Mnohí z nás vkladajú svoje šťastie do predmetov a ľudí okolo nás. Keď sme smutní, zahŕňame sa novými vecami alebo hľadáme útechu u ostatných. Samozrejme, je v poriadku zverovať sa so svojimi problémami a ťažkosťami našim blízkym. Ja som však v priebehu mesiacov zabudla, že ja som tá, ktorá sa musí podporiť a zdvihnúť z toho tmavého miesta. Nemôžem čakať, kým to niekto spraví za mňa a že ma bude niekto donekonečna hladiť peknými slovami. Niekedy sa proste musíte postaviť na svoje vlastné nohy, povedať si, že ja som tá dôležitá a ísť ďalej. Myslím si, že práve v tomto mi otvoril oči práve ten čas, ktorý som trávila sama so sebou. Mala som okolo seba svoju rodinu, no už dlhý čas som nebola schopná sa im zdôverovať a práve tí ľudia, ktorí ma ťahali z mojich mentalbreakdownov boli v inej časti krajiny, na niekoľko mesiacov oddelení odomňa. No a práve tento fakt ma prebral a donútil ma prehodnotiť svoj doterajší život, zamyslieť sa nad sebou a veriť si. 

   Staré priateľstvá

   Myslím si, že za život určite každý vystrieda mnoho ľudí. Niektorí odchádzajú, noví zase prichádzajú a celý tento kolobeh sa točí, točí a točí. Môj okruh priateľov sa tiež v priebehu rokov zmenil a 99 percent z ľudí, ktorých som dennodenne vnímala vo svojom živote nepochádzali z mojej dediny. Nemala som nejakú veľkú potrebu stretávať sa so svojimi bývalými spolužiakmi zo základnej školy, s ktorými som trávila v podstate celé svoje detstvo. Tieto mesiace to však neskutočne zmenili a znova som sa dostala bližšie k ľuďom, ktorým som v poslednom čase nevenovala toľko pozornosti. Je dôležité naväzovať nové vzťahy, no nemali by sme zabúdať i na tie staré, pretože i tí ľudia sú dôležití a niekedy je jednoduché, vystriedať ich za iných. Nie je to však najkrajší prístup, aký som mohla zvoliť, a preto som rada, že mi tento čas ukázal a pripomenul hodnotu (i tých starých) priateľstiev.

Čas

   Väčšina z nás prežije svoj život v zhone a rýchlosti. Musíme chodiť do práce, dennodenne cestovať, prispôsobovať sa okoliu a mnohí z nás nevypnú tento svoj každodenný život ani po rokoch. Počas karantény som sa mohla zamerať na každý jeden detail, každú činnosť som mohla robiť dlhšie a venovať sa tomu, na čo som mala v danej chvíli chuť. I obyčajná prechádza so psom bola zrazu iná, keď som sa nemusela stresovať, že ma doma čaká kopec práce, ktorú musím urobiť. Každý deň som mohla cvičiť ako dlho a koľko len som chcela, pozerať seriály, koľko len som chcela, skúšať nové recepty... Množstvo času, ktorý som mohla investovať do seba a do svojho osobného rozvoja sa len tak ľahko nenájde a vlastne bolo príjemné nechať ten stres trochu opadnúť a trochu sa po čase skľudniť.

„The world has slowed so you can rediscover yourself."

   

Karanténa jednoznačne nebola len príjemná a boli dni, hlavne na začiatku, kedy som sa modlila, aby to celé už skončilo. Podľa mňa je však dôležité hľadať vo veciach čo najviac pozitív a snažiť sa v živote ísť najmä týmto smerom. Tento článok som sa rozhodla napísať

preto, lebo sama na sebe cítim obrovskú zmenu a mala som taký pocit, že musím toto obdobie uzavrieť aj takýmto spôsobom. Trošičku som sa vám znova týmto článkom otvorila, čiže snáď sa bude páčiť. Ďakujem :).